<< >>

Písmo často pripomína, zdôrazňuje a odhaľuje krátkosť a krehkosť pozemského života. Rôznymi prímermi, obrazmi zo života, prírody či ľudských skúseností predstiera pred ľudský zrak túto skutočnosť, neodvrátiteľný a nezvratný fakt. „Človek narodený zo ženy žije krátko, ale je plný vzrušenia. Vypučí ako kvet, a zvädne, mizne ako tieň a nemá stálosti“ (Jób 14,1.2). „Dni človeka sú ako tráva a kvitne ako poľný kvet“ (Ž 103,15). „Každé telo je tráva a všetka jeho nádhera sťa poľný kvet. Naozaj, ľudia sú tráva. Usychá tráva, vädne kvet, keď dych Hospodinov zavanie naň“ (Iz 40,7). Slová, ktoré zasahujú človeka hlboko v jeho srdci. Neúprosným spôsobom pripomínajú pravdivosť týchto výrokov. Pred očami nám vyvstáva pravda potvrdená v živote okolo nás i v nás. Slová pravdivé, hlboké a všeobecne platné. Sú tu ale aj iné slová, slová živého Boha. Sú dostupné, ponúkajú východisko, otvárajú netušený a ľudskými zmyslami nepoznaný rozmer. Dávajú riešenie, odpoveď na vyššiu spomenutú realitu. Sú odpoveďou neba na stav ľudskej rasy. Pripomeňme si niektoré z nich. „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale aby večný život mal každý, kto verí v neho“ (J3,16). „Aby každý kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (J 6,40). „A On, Boh, bude s nimi, zotrie im každú slzu z očú a smrti už viac nebude…“ (Zj 21,3). Kým prvé texty sa neúprosne týkajú všetkých ľudí, tie druhé sa napĺňajú v živote hrdinov viery. Vierou totiž premáhajú všadeprítomný pocit márnosti a beznádeje. Ňou lámu zlovestný bodec smrti. Dôverou v slovo živého Boha sa postavili na stranu lásky a nového konceptu života, ktorý bol implantovaný do ich srdca už tu, v tomto živote. A svoju vieru svojim životom potvrdzovali.

Brat Nechuta Teofil sa narodil v obci Priekopa (pri meste Martin) dňa 4.11.1925 manželom Teofilovi a Janke (rod. Bartkovej) Nechutovým. Obklopený súrodencami Vladimírom, Vlastou a Rút vyrastal v rodine, kde sa učil všetkému potrebnému k životu. Roky nevinnej zábavy, detského štebotu a ranných liet sa rýchlo preklenuli do čias povinností a úloh spojených so základnou školou v Priekope. Čas je ako vtáča, rýchlo letí a študijné povinnosti zo základnej školy sa prehupli do získavania odborných vedomostí a zručností v pekárni Messerchmidtovcov v Trenčíne, kde získal aj odborný certifikát. Študentské roky preleteli ako zurčiaca voda v potoku a na mladého muža čakala skúška dospelosti, skúška ohňom, život samotný. Srdce a myseľ mladého muža boli formované niečím ešte dôležitejším, ako len praxou života. Vášeň ku tlačenému slovu bola pre neho príznačná, ale centrom jeho života sa stalo Písmo Sväté, Slovo živého Boha. Na volanie Božie slovami proroka Izaiáša: „Koho pošlem, kto nám pôjde?“, odpovedal slovami toho istého proroka: „Tu som ja, pošli mňa!“ A On (Boh) riekol: Choď a hovor tomuto ľudu.“ Po absolvovaní politickej prevýchovy v politicko-technickom prápore (PTP) v dĺžke troch rokov, pôsobil počas zákazu cirkvi ako vedúci kuchyne v Martinskej nemocnici. Po uvoľnení zákazu prijal povolanie a pracoval ako kazateľ v Trenčíne, Košiciach, Leviciach, B. Bystrici, Krupine a okolitých zboroch. Štúdium na Teologickom seminári v Prahe po r. 1947 bolo preňho význačným z dvoch dôvodov. Okrem potrebných vedomostí tam stretol bytosť, ktorá v jeho živote absentovala, niekoho kto by bol „kosť z mojich kostí“, niekto kto by vyplnil to prázdne miesto v srdci. Ester bola tou hviezdou, ktorá mala žiariť po jeho boku. 6. 4.1953 v Jablonci nad Nisou verejne oznámili rozhodnutie kráčať spoločne životom. A aby im bolo veselšie na tejto pozemskej púti, Hospodin im o tri roky neskôr poslal pozdrav nebies, slniečko života, radosť i starosť, nádej i obavy, Elišku. Niekoho, koho mali vychovať pre Božie kráľovstvo, priviesť ho tam spolu so sebou. Prútik, ktorý bolo potrebné tvarovať, ohýbať či orezávať. Semienko, ktoré prinesie úrodu v podobe hlavných zásad Písma, lásky k Bohu a lásky k ľuďom. Rodinný kruh neostal uzavretý a pribúdajú hviezdičky nebies, vnučky Vlaďka a Ľubka a pravnučky Alexandra, Ami a Abigeil.

Knihy mal rád, ako aj každé tlačené slovo, ktoré ľuďom prinášalo nové a užitočné poznanie. Rád čítal, rád aj šíril. Bol ako Matej Hrebenda. Neúnavne burcoval a obracal ľudí k skutočnému zmyslu života. Nevzdelával svoju dušu len slovom, ale aj hudbou. Ako samouk hral na viacerých hudobných nástrojoch a učil aj iných. Posledný notový part rozložený na varhanoch vyjadroval volanie jeho srdca: Byť Jezu Tvoj. Ešte jedna záľuba ho charakterizovala, zdravá strava. V tejto oblasti neúnavne pracoval a zakladal vegetariánske spolky tam, kde sa nachádzal.

Taký bol náš brat, kolega Teofil Nechuta. Zaspal 15. 12. 2017. Odpočíva a čaká na vzkriesenie spravodlivých.

Spracoval Jozef Kučera


 Sdílet článek na:
redakce - AIS 3. ledna 2018 Ze života církve