<< >>

Pri nedávnom uvedení nového filmu Stevena Spielberga „The Post“ so skutočným novinárskym príbehom z histórie denníka The Washington Post poznamenal herecký predstaviteľ jednej z hlavných úloh Tom Hanks: „Každý má právo na svoj názor, ale nie na svoje fakty“. Nič nevystihuje lepšie takzvanú „postfaktickú“ situáciu, v ktorej sme sa ocitli ako spoločnosť i ako cirkev – situáciu, v ktorej je možné, že hovorca amerického prezidenta obhajuje úplne nepodložené výroky svojho šéfa na Twitteri slovami: „Neexistuje, žiaľ, už nič také ako fakty“. Tvrdila, že nejde o to, či sú jeho tvrdenia podvod alebo pravda, ale o to, kto im verí: „Tweety pána Trumpa sú pre určitých ľudí pravdivé … a títo ľudia veria, že sa opierajú o fakty. Tí, ktorí nemajú radi pána Trumpa, hovoria, že sú to lži a nie sú podopreté žiadnymi faktami“.

Oxfordský slovník spisovnej angličtiny definuje nové prídavné meno postpravdivý („post-truth“) takto: „Spájajúci alebo označujúci okolnosti, za akých majú objektívne skutočnosti menší vplyv na utváranie verejnej mienky, než pôsobenie emócií a osobného presvedčenia“. Internetové sociálne siete dávajú každému človeku verejný hlas. Internet je tiež miestom, kde nájdete tie najlepšie (alebo skôr najhoršie) príklady postpravdivého adventizmu. Tvrdí sa tu ako hotová vec, že ktosi objavil Noemovu archu, truhlu zmluvy z jeruzalemského chrámu alebo kolesá egyptských vozov na dne Červeného mora, že svet riadia tajné sprisahanecké spoločnosti na čele s veľkým bielym bratstvom v Tibete alebo že mimovládne humanitárne organizácie pomáhajúce ľuďom trpiacim či utekajúcim pred vojnovými konfliktami, ako napríklad ADRA, sú nástrojom globálneho sprisahania s cieľom zadusiť civilizovaný svet násilnými divochmi. Sledovanosť týchto „správ“ dosahuje desiatky aj stovky tisíc zhliadnutí.

Všetky sú pritom mixom špekulácií a konšpiračných teórií, nie pravdou, často sú tiež duchovne zavádzajúce, urážlivé, rasovo či inak neznášanlivo zafarbené. Sú postfaktické, pretože svojou poplašnou bulvárnou senzačnosťou apelujú na emócie a osobné presvedčenie, neuvádzajú fakty. Zároveň sú na verejných doménach a sú jasne identifikovateľné a rozpoznateľné ako adventistické. Práve ako adventistom by nám pritom, aj v postpravdivom svete a práve v ňom, malo veľmi záležať na pravde.

V každom zmysluplnom vzťahu záleží na pravde. V obchodných, medzinárodných i osobných vzťahoch záleží na pravde. V kresťanstve záleží na pravde – ten, kto je jeho stredom, Ježiš Kristus, povedal: „Ja som cesta, pravda a život“ (Ján 14,6). Často robil vyhlásenie začínajúce sa slovom „amen“, aby zdôraznil pravdivosť toho, čo hovorí – „amen“ je slovo so spoločným hebrejským základom ako slová „emet“ – pravda a „emuna“ – dôvera. Vyskytuje sa 49-krát v Evanjeliu podľa Matúša, Marka a Lukáša. V Jánovi je uvedené 50-krát s dvojitým dôrazom: Amen, amen. Ježiš nám hovorí, aby sme uctievali Boha v Duchu a pravde (Ján 4,24). Hovorí, že pravda nás oslobodí (Ján 8,32), že Duch nás uvedie do „plnej pravdy“ (Ján 14,17), a modlí sa, aby sme boli posvätení Božou pravdou – jeho slovom (Ján 17,17).

Adventizmus vznikol sústredením kresťanov na poznanie prítomnej pravdy pre túto poslednú dobu. Na biblickú pravdu úplne závislú od vzťahu k Ježišovi. Pravda je viac než pravidlá a zásady. Je živá a rastúca v Ňom. V postpravdivom svete je však naše náboženské presvedčenie a biblické porozumenie vnímané len ako názor, nie pravda. Často na ňom druhým nezáleží a skôr im je ľahostajné. Ako chceme priviesť k Bohu ľudí, pre ktorých pravda nemá význam, keď sa s nimi budeme podieľať na šírení výmyslov?

Je načase vziať pravdu opäť vážne. Bez ohľadu na ľudské výmysly a teórie. Pravda je napadnutá. To je pre cirkev dneška veľká výzva. Sme doslova donútení brať vážne naše kresťanstvo. Kultúrne kresťanstvo, kultúrny adventizmus nestačí. Nestačili nikdy, ale v mnohých ohľadoch sme si s tým mohli vystačiť, keď kresťanstvo malo rešpekt. Teraz naša viera potrebuje byť skutočná – a živá. Ako v prvých storočiach kresťanstva, kedy cirkev nemala v Rímskej ríši žiadne postavenie. A napriek tomu dramaticky rástla, nie silou argumentu, ale tým, že kresťania brali pravdu vážne a žili ju vo svojich životoch. Ellen Whiteová o tomto prístupe napísala: „Milujúci, láskavý kresťan je najmocnejším argumentom v prospech pravdy“ (List 11, 1897). Práve dnes svet potrebuje vidieť milujúcich a vierohodných kresťanov. Sú stále tým najlepším argumentom pre Toho, kto je cesta, pravda a život.

Amos Barták, ADRA Slovensko


 Sdílet článek na:
AIS 8. června 2018 Nezařazené